Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu vodorovná
Madunice

ZARIADENIE DOMÁCNOSTÍ

Budúcnosť môžeme budovať len na dôkladnom poznaní našej minulosti. Štúdium ľudovej kultúry nám otvára okná do sviatočných i všedných dní našich predkov. Tisícročia sa tvárnilo ľudské obydlie. Dom, domov, domácnosť. Miesto odpočinku, ochrany, drobných i väčších radostí. Ale i mnoho starostí, sklamaní, bolestí, možno strachu, ťažkých chvíľ a sĺz. Dom, domov, domácnosť. Po celé veky bol dom jedným z prejavov myslenia i cítenia. Ukrýval v sebe nielen kus ľudskej práce, tradície a nadania staviteľov, ale rešpektoval i predstavy a spoločenské postavenie majiteľov.
Spôsob bývania na vidieku, ktorým sa chceme zaoberať, vo veľkej miere závisel od charakteru osídlenia, od klimatických i prírodných podmienok. Roľnícky dvor vytváral do značnej miery uzatvorený životný priestor. Úzke vzťahy existovali medzi členmi rodiny, ktorá vystupuje ako determinujúci činiteľ formy obydlia. A nielen medzi členmi rodiny a ostatnými príslušníkmi dvora, ale tiež medzi ľuďmi a dobytkom, ktorý nebol považovaný iba ako hospodársky artikel, ale ako súčasť veľkej dvorovej rodiny.
V našom príspevku chceme podať obraz o zariadení poddanských domácností v oblasti Malých Karpát, vymedzených okresmi Trnava, Hlohovec, Skalica a Senica., v minulosti bola táto lokalita v župnej správe miest Bratislava a Nitra. Samozrejme, že táto lokalizácia nebude dostatočne presná, pretože určité prvky ľudovej architektúry nerešpektujú terajšie hranice.
Osídlenie sledovaného územia môžeme datovať – vychádzajúc z prvej písomnej zbierky o lokalite, približne od 12. – do 16. storočia. Okrem vidieckych sídel vznikali počas stredoveku na území sledovaného regiónu i mestské sídla. Trnava sa stala slobodným kráľovským mestom listinou Bela IV. v roku 1238.
Národnostné zloženie obyvateľov bolo v prevažnej miere slovenské s menej početnými menšinami Maďarov, Nemcov, Chorvátov. Habáni žijúci na severe regiónu sa výrazne odlišovali od Slovákov, nielen spôsobom života, ale aj organizáciou rodinných vzťahov, zamestnaním a v neposlednej miere spôsobom bývania a obydliami.
Hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo so zameraním na pestovanie obilnín, zemiakov, strukovín a konope. Na úpätí Malých Karpát s výhodnými klimatickými a pôdnymi podmienkami pestoval sa vinič – ako hlavný zdroj obživy.
Ako konštatuje K. Rebro vlastníctvo pôdy sa sústreďovalo v rukách zemepánov. Z tohto je jasné, že zemepánovo vlastnícke právo k udalosti bolo úplné, nie delené, pritom obmedzené charakterom pôdy. Na základe vzťahu k pôde sa definovali aj tri druhy „používateľov pôdy“:
1.Sedliaci – coloni – boli držiteľmi hospodárskej usadlosti, boli pripútaní k pôde i k zemepánovi. Sedliaci vlastnili výrobné nástroje a voľne nimi disponovali.
2.Želiari – inquilini – ktorých môžeme rozdeliť do dvoch skupín:
a)ktorí vlastnili dom bez pôdy a bez samostatného hospodárstva – sú osobne viazaní k zemepánovi
b)ktorí vlastnili dom i pôdu v rozsahu menšom ako jedna osmina - môžeme ich stavať na úroveň sedliakom
3.Podželiari – subinquilini – bez domu i bez pôdy, ale napriek tomu v dôsledku večného poddanstva viazaných k osobe zemepána.

Na základe tohto rozdelenia obyvateľstva predmetom nášho záujmu budú predovšetkým sedliaci, v menšej miere želiari. Pramene, ktoré podávajú presný obraz o hospodárskom a rodinnom živote sú zriedkavé. Nachádzame síce testamenty a súpisy pozostalostí, no často neúplné. Preto, ak hodnotíme určitú oblasť siahli sme po niekoľkých testamentoch a súpisoch majetku, aby sme v dostatočnej miere identifikovali mobiliár domácností a zariadenie hospodárskych stavieb. V rokoch 1778 – 1779 v Nitrianskej župe a v roku 1785 v Bratislavskej župe sa konalo zisťovanie hospodárskych a spoločenských pomerov obyvateľstva. Za týmto účelom bol zostavený osobitný dotazník pozostávajúci zo 40 otázok, na základe ktorých mali úradníci stolíc zachytiť v každej dedine potrebné údaje. Otázky sa týkali najrozličnejších stránok hospodárskeho, sociálneho i kultúrneho života obyvateľov stolice. V každej obci sa mal zistiť napr. počet obyvateľov, jeho náboženské vyznanie, národnosť, školské pomery, zamestnanie, urbárske a daňové povinnosti a podobne. pre naše bádanie je zaujímavá najmä odpoveď na otázku číslo dvadsaťdva, ktorou sa bratislavská stolica v obciach dopytuje, z akého materiálu budujú obyvatelia svoje domy a aké majú komíny, či murované alebo hradené. Odpovede na túto otázku poskytujú nám cenné údaje, pretože nezachytávajú iba vtedajší stav architektúry, ale udávajú i zmeny v stavebnom materiály oproti minulosti.

Tiež je potrebné v dostatočnej miere odlíšiť pojmy, ktoré sú predmetom nášho štúdia.
Ľudová kultúra – systém poznania, vzorov správania a materiálnych i nemateriálnych produktov ľudskej činnosti prenášaný z generácie na generáciu v špecifikovanej sociálnej vrstve, označovanej ako ľud. Ľudové staviteľstvo je súčasťou ľudovej kultúry, značí výrobnú činnosť s praktickým cieľom.
Taktiež je zaužívaný výraz ľudová architektúra, ktorá predstavuje ľudové stavby, ktoré majú niektoré prvky slohového umenia.

Nábytok – prenosné zariadenie interiérov, slúžiace základným potrebám človeka. Charakteristickým materiálom prevažnej časti nábytkárskej produkcie je drevo, no sporadicky sa používajú aj iné materiály – kov, kameň a pod.
Popri základnej funkcie zodpovedal nábytok i predstavám a využitiu v tom, ktorom čase, čo sa odzrkadľuje vo výzdobe, použitom materiále, konštrukcii a technickom spracovaní.


Nábytok delíme na :
1.nábytok na ležanie – posteľ, ležadlo a pod.
2.nábytok na sedenie – stolička, kreslo, lavica a pod.
3.skriňový alebo odkladací – truhla, polica a pod.
4.stolový – stôl, stolík a pod.
5.interiérové doplnky utilitárneho charakteru – rôzne vešiaky, stojany a pod.


Popri tomto delení existuje i sekundárne delenie nábytku:
1.Detský nábytok – špecifická kategória – zvyčajne bežné typy nábytku, veľkosťou a rozmermi prispôsobené deťom. Charakteristické sú typy nábytku, ktoré slúžia iba v určitom vekovom období – kolíska.
2.Kovový nábytok – popri hlavnom prúde výroby dreveného nábytku sa v dejinách objavuje aj sporadická výroba nábytku z rôznych kovov – železa, bronzu a mosadze. Rozvoj výroby tohto druhu nábytku na Slovensku je od polovice 19. storočia.
3.Ľudový nábytok – táto skupina nábytku bude predmetom nášho záujmu – špecifická kategória produkcie nábytku, ktorá sa viaže na etnickú a geografickú základňu. Tvorcovia ľudového nábytku bývali zvyčajne menej školení remeselníci, no s vyhranením estetickým cítením, ktoré vkladali do svojich diel. Ich produkcia bola určená v prvom rade pre vlastnú potrebu, a tiež aj pre potrebu užšieho kolektívu – dediny.

Terminológiu ľudového bývania, svojráznosť lexikálnych systémov nárečí v terminológii ľudového obydlia budeme používať v intenciách jazykovedného výskumu prof. Ivora Ripku.



I. DOM – MIESTO ŽIVOTA, MIESTO OBRADOV, MIESTO TAJOMSTIEV
Želiari tvorili skupinu obyvateľstva zväčša bez pozemkového vlastníctva. Mali vlastný dom, niekedy kúsok poľa. Drobní želiari, ktorí žili takmer v každej dedine, zápasili s problémom žiť, a chýbali im prostriedky a čas na pozdvihnutie kultúry bývania. Ich jediným potenciálom a zároveň zárukou existencie bol dom a kúsok poľa. Domy si stavali z dreva, čiastočne používali kombinovanú stavebnú techniku – hlina a drevo. Hlina ako materiál odolný požiaru.
Sedliaci, medzi ktorými boli značné majetkové rozdiely, boli veľmi silnou hospodárskou skupinou. Ale i oni vyznávali teóriu nemennosti príbytku a zoceľovania tradícií majstrov.
V celom našom sledovanom regióne zaznamenávame prevažne sídelný typ prícestných dedín a výskyt domov orientovaných užšou stranou kolmo ku komunikácii, kde za obytnými priestormi nasledujú hospodárske priestory.
Aký bol kedysi typ jednotného domu nemožno dnes určite zistiť, ale môžeme hovoriť o dome dvojdielnom, ktorý sa v sedemnástom a osemnástom storočí mení na trojdielny dom.
Dvojdielne domy boli predovšetkým vo vlastníctve želiarov. Bola to pravdepodobne izba s vymurovaným ohniskom. Bez hodnoverných dokladov, ktoré nám chýbajú, nemôžme vedieť, kde bola umiestnená chlebová pec, ak ovšem existovala.
Trojpriestorový alebo trojdielny dom, ktorý sa postupne stáva najrozšírenejšou formou obydlia, pozostával z troch častí domu radených za sebou do hĺbky dvora – izba, sieň – premenená na kuchyňu a komora. Za komorou boli zvyčajne postavené hospodárske priestory – maštale, šopy, chlievy – prístupné osobitným vchodom z dvora.
Dom, či už dvojdielny alebo trojdielny svojím priečelím komunikoval so spoločenstvom dediny, to znamená, že jednotlivé domy rešpektovali spoločenstvá ostatných domov – buď boli takmer identické, alebo iba málo odlišné. Tak dedina dostávala uniformovaný charakter. Z uniformity vystupovali iba domy a majetky bohatších obyvateľov dediny. Ale členenie domu, jeho využitie súvisí, ako sme už vyššie naznačili s potrebami rodiny, ktorá dom obýva. Tieto potreby sú sčasti podmienené kolobehom práce, veľkosťou rodiny i jej zvykmi. Zatiaľ, čo vzhľad hospodárskej časti domu a dvor závisí na hospodárovi a finančnej situácii majiteľa, vzhľad a využitie obytnej časti domu je určovaný vkusom, či nevkusom gazdinej a ženského osadenstva domu. Tiež nemôžeme opomenúť finančnú stránku.

Materiálom na stavbu domov bolo v staršom období predovšetkým drevo. Akýmsi znakom pre dávnu drevenú tektoniku je rošt , ktorý slúžil k viazaniu drevených hradov múra a k upevneniu konštrukcie. V polovici sedemnásteho storočia stavalo sa predovšetkým z hliny. Spôsob užívania hliny ako staviva sa nazýval „nabíjanica“ .Okrem hliny používali sa i ďalšie materiály. Dokladmi viacerých prameňov sa dozvedáme, že sedemnáste storočie je dôležitým medzníkom, kedy ustupujú drevené domy. Významne sa o to pričinili mnohé administratívne nariadenia. Cieľom týchto nariadení a úprav bolo predovšetkým šetrenie zemepanských lesov. Tak napríklad Coborovci na západnom Slovensku už v roku 1668 „viduce lesuv pustateni“ prikázali „ovšem poddanym panstvi našeho holičskeho a šaštinskeho, že by žadny od tohto času domove stavení, komory a maštale z dreva nestaval, než z tihel a z hliny jako v Rakusich a Morave“.


Ďalšie nariadenia a opatrenia sa týkali najmä protipožiarnych opatrení.
Ohňový patent z roku 1751, obnovený v roku 1787, zakazoval stavať domy z dreva v dôsledku častých požiarov. Na toto opatrenie potom nadväzuje vydanie celouhorského lesného poriadku z roku 1768. Ako sa tieto nariadenia dodržiavali sa zrejme pokúšal zisťovať už spomínaný nitriansky a bratislavský súpis. V týchto súpisoch môžeme zistiť, že:
1.Domy majú postavené z ubitej hliny, používajú komíny – napríklad v dedinách – Zbehy, Lužiansky, Rišňovce ...
2.Domy stavajú z dreva, čiastočne však z pálených a nepálených tehál s murovanými komínmi – Lukáčovce, Pastuchov, Orešany...
3.Domy poddaných sú z ubíjanej zeme, komíny z pletiva obhodeného blatom, ohrady domov sú z prúteného pletiva – Trakovice, Bučany, Malženice...
4.Domy poddaných sú v základoch z kameňa, komíny majú rovnako z nepálených tehál, ohrady domov z prúteného pletiva – Madunice, Drahovce, Modrovka...

Koncom osemnásteho storočia zaznamenávame používanie nepálených tehál vo veľkej miere už i na vidieku.
Postup prác pri stavbe domu bol nasledovný. Najprv sa vykopali základy a potom sa stavalo. Na postavené múry kládli sa dlhé hrady, ktoré spojili s krížovými hradami, ku ktorým sa zásekmi a klincami pripevnili krokvy, ktoré sa na vrchu zaistili klincami a priečnymi hambalkami. Na krokvy sa klincami pribili drevené laty, na ktoré sa priväzovali slamené dosky, viazane z vymlátenej ražnej slamy. Neskôr sa ako pokrývka strechy používal šindeľ. Pri stavbe domu spolupracovala celá rodina. Po dokončení stavby nasledoval oldomáš a majiteľ si dal dom vysvätiť farárom.

Nábytok i značná časť mobiliáru slúžiaceho potrebám poddanskej rodiny sa nachádzala prevažne v izbe, pretože sa tu sústreďoval život i bývanie rodiny. Najmä preto, lebo táto miestnosť bola vykurovaná.
V kuchyni bolo nábytku a iného mobiliáru pôvodne málo. Pred prenesením ohniska do kuchyne, bola táto miestnosť iba akýmsi skladom pre náradie, pre ktoré sa nenašlo miesto v izbe alebo komore. Po prenesení ohniska do kuchyne sa sem preniesol najprv inventár na obsluhu samotného vykurovacieho zariadenia. Neskôr sa sem preniesla alebo postavila nová polica na hrnce a ostatný kuchynský riad.




II. OHEŇ HREJE A SPÁJA ĽUDÍ
Najdôležitejšou súčasťou interiéru poddanských domácností bolo oddávna ohnisko. Často sa preto od jeho polohy a umiestnenia v obytných priestoroch odvodzujú rôzne vývojové stupne ľudovej kultúry.
Otvorené ohnisko – slúžilo na varenie a jeho výhrevná funkcia bola zanedbateľná.
Uzatvorené ohnisko – chlebová pec – slúžila jednak ako výhrevné teleso a jednak ako prostriedok na pečenie chleba
Ohnisko tvoril podmurovaný výstupok pri stene deliacej izbu od kuchyne, na povrchu výstupku bolo z tehly a mazu upravené miesto pre otvorené ohnište. Pod ohnišťom sa nachádzala kutka.
Otvorené ohniská bývali umiestnené v dome vo vstupnom priestore, v sieni. Zvyčajne bývalo v sieni jedno otvorené ohnisko.
Chlebová pec sa nachádzala takmer vždy v kúte izby. Mali hranatý tvar, povrch bol neomietnutý a obielený. Ako materiál na stavbu pece sa používala surová nepálená tehla. Postaviť dobrú pec si vyžadovalo veľkú zručnosť. Preto, ak došlo v dedinskej krčme k hádke často sa muži navzájom pobádali: „Keď si taký múdry, postav pec!“


III. STÔL A SEDACÍ NÁBYTOK
Stôl (stúl, stól) zaujímal významné miesto v domácnostiach. Okolo neho sa zhromažďovala rodina pri jedle. Na stole býval položený chlieb. Chlieb ako boží dar. Chlieb stolu dodával vážnosť, úctu a pokoru. Bol neodmysliteľným kusom nábytku v každej poddanskej domácnosti.
V staršom období bol stôl uprostred izby. Neskôr sa mu vyhradilo miesto spravidla v pravom rohu izby. V súpisoch pozostalostí poddaných sa nestretáme s hodnotovým ocenením stola. Nájdeme iba zmienku o stole, prípadne o druhu dreva, z ktorého bol vyrobený (stôl dubový, hruškový, z tvrdého, či mäkkého dreva) a taktiež sa dozvieme o jeho zachovalosti - stoly dva, jedn novší, druhý starý.
Doska stola sa zvyčajne prikrývala vyšívanými konopnými obrusmi – obrusy velke na stoly.

Okolo stola boli dlhé lavice s operadlom, s tzv. lenochem. V poddanskej domácnosti sa stretávame ešte s jedným druhom lavice – tzv. lávky, čo sú kratšie a širšie lavice, vždy bez operadiel. K prázdnej strane stola boli pristavené stolice, ktorých je tiež niekoľko druhov:
-stolice s operadlom, či lenochom alebo legatky
-stolice bez operadla čiže stolice hrubé
-menšie stoličky bez operadla šamle.
V našich skúmaných majetkových inventároch, stretáme sa s nerozlišovaním druhov stolíc, iba o zápismi typu:
4 stolj, 2 stolicze.
Item stuol 1..., item stolycze 1...



IV. LÔŽKOVÝ NÁBYTOK
Vo viacdetných rodinách sa na odpočinok a regeneráciu využívali všetky prístupné miesta. Pre posteľ bol vyhradený ľavý kút izby. Najčastejšie mali domácnosti iba jednu posteľ, zriedkavo dve. Ak mala domácnosť dve postele, boli umiestnené za sebou podľa ľavej izby. Nedostatok ďalších postelí sa nahrádzal najmä využitím lavíc okolo stola, tiež spávaním na peci.
Postele boli dielom stolárov. Boli nerozoberateľné na hranatých nohách s nízkymi rovnými čelami bez náteru alebo s hnedým náterom. Dno postele tvorili priečne dosky, na ne sa kládla najlepšie ražná slama oklep, ktorá sa zakryla konopnou plachtou.
Ľudia si nie veľmi zakladali na posteliach, nakoľko sa v inventároch vyskytuje iba zriedka – postel stará jenna alebo 1 postel nova, na nej duchenka prostedná a polštár. alebo postel chytvanna
Oveľa viacej si ľudia cenili, ako dokazujú inventáre, posteľné vybavenie – posteľné šaty:
-item postelne saty, 2 peryny a 2 duchny, 2 polstare a 3 poduskhy
-dale poruczym dievczenczu, ktoru sem przy sebe vihaval, oplyczek z ssubtym kyteken, jedno przestyradlo, duchnu, trzy hlavniczj, jedno podussku,...
-Item czo se dotycze postelnych saat: Najprzvie polstarzov 5; dochna 1; jedna plachta postelnaa;
-spodny perzina jedna stara a duchna, zlamciczky male trzy, dvie z ciechamy.

Ako sme už ukázali pod hlavu sa kládli polštáre - puolsstarze alebo zlamiczky alebo posussky. Zakrývalo sa duchnou alebo perinou, plnenou husím perím. Ak bolo v dome malé dieťa, stála pri posteli kolíska – kolébka.



V. ODKLADACÍ NÁBYTOK NA ODEV
Najjednoduchším prvkom na odkladanie šiat bola žŕdka – slúžila najmä na odkladanie kožuchov, ak ich domáci vlastnili.
Azda najkrajším a najpestrejším nábytkom v izba bývala drevená truhla na odkladanie šiat. Prinášala ju do domu nevesta. Truhla bola vyrobená z mäkkého dreva a okovaná – dvie truhly dobre, jedna okovana z nych. Bočné dosky boli v rohoch spájané na rybinu. Olištovaný rovný vrchnák bol pripevnený o zadnú stenu truhly kovovými pántami, ktoré boli na starších truhlách ručne kované. V strede čelnej steny truhly bola zámka na kľúč a na jej bočných stranách boli upevnené kovové rúčky na prenášanie. V hornej časti truhly, vo vnútri, po ľavej strane, bol úzky priečinok so sklápacím vrchnáčikom na úschovu stúh a špendlíkov používaných pri ženskom ľudovom odeve.
A že niektoré truhly museli byť dostatočne veľké, dokazuje tento zápis z poddanského súpisu majetku:
Jedna truhla stará, v nej sa nachádza:
1. 12 tenkých rukávcí,
2. 1 sukna zelena ze žiwotkem damaškowim
3. 1 sukna zelene s pruclekem zlatohlawowim
4. 9 čepcov
5. 3 ručníky malé
6. 2 ručníky krámske
7. 9 šátek
8. 1 fertuch
9. 2 šátky nové
10.1 životek na delní den
11. 1 modrý fertuch
12. 3 rukávce konopné
13. 2 obrusy s tkaničkama
14. 1 ručník konopný
15. 4 plachty konopné vyšívané
16. 5 rubáčov
17. 2 mentieky

Truhla na odev bola umiestnená v izbe pod oknom z dvorovej strany. Približne od roku 1820 sa výnimočne v poddanských domácnostiach stretávame i s kasňami mestského typu so zásuvkami – chastle so šublatami , ba dokonca je možné sa stretnúť i s označením skriňa – ittem bylych ssat kusuov 26, 2 dve truhlycze a sskrinie 1.


VI. NÁBYTOK NA RIAD A POTRAVINY
Takmer v každej poddanskej domácnosti bola na stene bol na stene zavesený fogaš – čiže drevená polica na odkladanie tanierov a džbánkov – fogaš so 4 tanieriky; fogaš starý jeden. Môžeme sa stretnúť i s označením lištva – listwa anebo ffogas. Na Záhorí sa zaužíval výraz listva, pretože výraz fogáš znamenal koláč z menej kvalitnej múky. Fogaš pozostával zo širokej zadnej dosky, na jej dolnej časti boli vsadené drevené kolíky na zavesenie džbánkov, či šálok,. V hornej časti vyčnievala dlhá lišta, o ktorú sa opierali misky alebo taniere. Často používaný riad bol uložený na polici, ktorá stála obyčajne pri stene.V kúte kuchyne sa skladovali: lopata na chlieb, vidlice, mažiar s tĺkom na mak, ohrablo, metla a lopata na smeti. Pri peci stála strovná truhla, s dvoma alebo troma oddeleniami, rozdelená priečinkami, v ktorých bola múka a strukoviny. Od truhiel na odev boli tieto truhle užšie a nižšie. Mnoho riadu bolo zaveseného priamo na stene alebo na murovaní pece – čelná stena bola posiata misami a taniermi, na pilieroch visel varechár s vareškami, pokrývkami na hrnce, struhák, cedidlo a žufany – naberačky.
Zo súpisov sa dozvedáme, že riad bol najčastejšie cínový a drevený:
-item czo se dotycze czynyveho rzedu:
item konvy 2. Jedna pyntova, drzuha holbova, item mysy czynovie 7.
Riad i zariadenie kuchyne sa klasifikovalo na staré a nové, prípadne na dobré a nanič:
W kuchyne:
Hrncov nových 11, polica dobrá 1, misék a misník 24, žigla 1, ričica zelezna 1, umývar 1, puteniek v zeleze 2, stolček 1, kotel starý 1.



VII. KOMORA – BOHATSTVO ROĽNÍKOV
Na záver nám zostala menšia, ale veľmi dôležitá miestnosť komora. Je veľmi ťažké identifikovať inventár komôr, pretože sa líšil takpovediac od domu k domu. Komora mala vchod zo zadnej izby, ale i z dvora. Dlážkou bola iba nedbalo ubitá hlina. Komora bola nielen zásobárňou poddanskej domácnosti, ale aj miestnosťou, kde sa ukladali rôzne druhy náčinia. Uskladňovali sa tu predovšetkým zásoby obilia, múky, masti, a pod. V komore nechýbal štok , čo bol masívny stôl, ktorý sa používaj najmä pri zabíjačkách. Inak boli na ňom poukladané hrnce s masťou – buď hlinené alebo galetky. Obilie bolo uložené v truhliciach alebo v bečkách . Na prenášanie obilia a múky slúžili plátenné vrecia, ktoré boli tiež v komore. Preto i súpisoch sa stretáme s mechom, takpovediac, ako s mierou pre množstvo múky – muky 7 mechav, ale po trech meczach v komore boli i rôzne korytá, drevené nádoby, koše, nástroje a rôzne súčiastky. Vo Vajnoroch sa nachádzal v komore podľa súpisu tento inventár:
-1 vozná kadečka stará
-1 zelnica stará
-2 truhle staré
-1 bečka stará na sýpaní
-4 krample
-1 čakan mizerný
-1 hrubá retaz
-1 malá retáska.



VIII. HOSPODÁRSKE OBJEKTY
Hospodárske a sociálne postavenie obyvateľstva sa odrazilo i vo veľkosti a členitosti hospodárskych stavieb. Väčšina hospodárskych objektov stála v zadnej časti usadlosti. Na obytnú časť domu nadväzovali maštale, stáli teda hneď za komorou. Vchádzalo sa do nich z dvorovej strany. Pri týchto stavbách sa ohodnocoval zväčša iba stavebný materiál, zatiaľ čo zariadenie sa uvádzalo v zozname inventára, bez ohľadu na lokalizáciu. Počet maštalí súvisel s majetkovými pomermi majiteľa.

Na konci dvora stála šopa a chlievy pre ošípané a hydinu. Chlievy pre ošípané sa robili z dreva buď z dosiek alebo hrád, z ktorých zhotovovali dlážku – mostnicu, vyššie nad zemou, aby mohli vytekať výkaly.

Najväčším hospodárskym priestorom patriacim k usadlosti bola stodola. Jejumiestnenie bývalo rôzne, no vždy musela byť možnosť prístupu s vozom. Často boli stodoly umiestnené na konci usadlostí. Za stodolami, ktoré takto vytvárali rad, viedla poľná cesta. Stodola bola rozdelená na tri diely, a to. Na strednú časť – holohumnicu , a dve vedľajšie časti, v ktorých bola uložená slama, sečkovica a sejačka.


Kryté miesto medzi izbou a bočnou komorou sa zvyčajne nazýva predný úkol a miesto medzi stavanou stenou a zadnou komorou bol zadný úkol. Predný úkol bol uzavretý bránou do ulice, zadný bránou do humna. Pod úkoly sa zaťahoval voz, rôzne hospodárske náradie a drobnosti tak, aby voz mohol úkolom bez prekážky prejsť. Tento priestor bol tiež veľmi dôležitým miestom pre zamilovanú mládež – ból si aj v suchu, aj ta nikdo nevidel.

Maštaľ bola zariadená veľmi jednoducho. vchádzalo sa do nej jednoduchými dvojkrídlovými dverami. Na jednej strane, zvyčajne do dvora, bol v múre oblok a oproti vchodu bolo niekoľko malých otvorov, ktorými sa vetralo. Okienka sa v zime upchávali, aby sa zachovala určitá teplota. Povala bola drevená. Oproti dverám pri múre bol drevený hrant, ku ktorému boli pripojené kruhy na priväzovanie dobytka. V jednom rohu maštale bolo miesto na uskladnenie menšieho množstva ďateliny. V rohu konskej maštale bola posteľ pre paholka. V maštali okrem kefy na dobytok vidiel, nosidiel na hnoj, stoličky používanej na dojenie a biča nebolo iného hospodárskeho náradia. Ak poddaní chovali okrem rožného dobytka i kone, priestor maštale bol rozdelený na dve časti – časť pre kone a časť pre ostatný dobytok. Niekedy boli však aj dve maštale – jedna pre kone a jedna pre ostatný dobytok. Je zrejmé, že väčší počet maštalí nemusel byť odrazom lepšej hospodárskej situácie poddaného – pretože maštaľ bola nízko rozpočtovou stavbou, najmä kvôli použitiu nekvalitného stavebného materiálu.



IX. HOSPODÁRSKE NÁRADIE
Každý hospodár musel vlastniť určité druhy pracovného náradia. Pretože najmä počas sezónnych prác, ktoré záviseli od počasia, nebolo možné si požičiavať pracovné náradie, najmä pre urýchlené vykonanie prác. Najdôležitejší význam v poddanskom roľníckom hospodárstve mali nástroje na obrábanie pôdy a medzi nimi najmä orné nástroje. V sledovaných súpisoch a testamentoch sa stretávame s jedným druhom oradla – s pluhom - pluch sselezy, dvoje vahy okovane, jedny k vosu, druhe k pluhu.
Pole sa oralo jednoradlicovým pluhom, ktorý sa skladal z hriadeľa, ku ktorému bol pripojený splaz s doskou a radlicou, zvanou orné železo. K pluhu patrili plužné kolesá. Po orbe, v jarnom období sa pole vláčilo – bránilo bránami. Pluhy a brány boli uskladnené najčastejšie pod šopou, niekedy však aj v stodole. Obsiate a zavláčnené pole sa vaľkalo dreveným, neskôr železným trojdielnym valcom, na ktorom bol rám, oje a ramená. Medzi ďalšie, už pomocné náradie, patria motyky a rýle –
item 4 motikj 2 stare ryle
item motyk chytvannych
motyk – 10 kopaczskych a zasse mymo tiech desyty motyk nasslo se motyk kopaczskeych 5, ktere Urban Masarz poviedel, zie jich spolu kaupil z nebosscziczkau Barbussau hodkovau, rejle 2, s kterymi dolujy, zasse napraczovali
Motyky a rýle boli najmä v zime uskladňované v komore.

Medzi ďalšie dôležité pracovné náradia roľníka patria: kosa, kosák, osla, cepy, plečky, čakan a iné. Tiež mnohí roľníci vlastnili i nástroje na spracovanie dreva, nakoľko poddaný bol spravidla výrobcom jednoduchých drevených predmetov a nástrojov potrebných pri hospodárstve. Tiež v mnohých domácnostiach nechýbali ani nástroje na spracovanie konope.
Inventár poddanských hospodárstiev dopĺňalo ešte množstvo náradia, o ktorom sa na tomto mieste nebudeme zmieňovať.


Prejavy ľudovej kultúry a mnohotvárnosť ich foriem sú výsledkom pôsobenie celého radu rôznorodých činiteľov. Ľudové bývanie zostáva prameňom poznania o kultúrnej i technickej spôsobilosti slovenského ľudu. Je cenným dokladom o spôsobe života ľudu, o technickej i remeselníckej zručnosti.

Žijeme v dobe, ktorá vytvára odlišné hodnotové roviny v porovnaní s tými, v ktorých vyrastal náš národ, ktoré sa stáročiami zaužívali a vo vymedzení ktorých plynul na dedine každodenný tok života. Dnes pomaly, ale isto miznú doklady stavebnej kultúry, interiérovej vybavenosti priestorov, ale aj mobiliár domácností. Týmto príspevkom chceli sme podať čiastočný obraz o zariadení poddanských domácností.



Použité pramene a literatúra:


A.Pramene:
1.Testament Márie Kulhavej. (Trnava 1.10. 1554) Orig. Štátny archív Bratislava, pobočka Trnava (ŠA BA pb. TT) Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, číslo 54.
2.Súpis pozostalosti Gregora, debnára. (Trnava 1557) Koncept ŠA BA pb. TT, Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, číslo 9.
3.Súpis pozostalosti Petra Hotka. (Trnava 3.12. 1562) Orig. ŠA BA pb. TT Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, príloha fasc. 1, číslo 54.
4.Inventár majetku Štefana Sartoriusa. (Trnava 10.5. 1568) Koncept ŠA BA pb. TT Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, číslo 16.
5.Súpis pozostalosti Jána Othaya Behanoviča. (Trnava 8.10. 1568) Koncept ŠA BA pb. TT Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, číslo 15.
6.Súpis pozostalostí Mikuláša Hodka. (Trnava 22.10. 1572) Orig. ŠA BA pb. TT Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, číslo 54.
7.Súpis pozostalostí Dionýza Sarkeuzyho. (Trnava 31.12. 1576) Orig. ŠA BA pb. TT Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, číslo 22.
8.Súpis pozostalosti Križana Slezaka. (Trnava 19.6. 1582) Orig. ŠA BA pb. TT Magistrát mesta Trnavy, Deputationalia, fasc. 1, čéslo 30.
9.Archív rodu Cobor. SNA Bratislava, fasc. 16, číslo 164.
10.Milan Holobradý, nar. 1922 Madunice
11.Farská kronika Madunice.



B. Literatúra:
1.Botík, Ján: Rodina ako determinujúci činiteľ foriem obydlia. In: Lidová stavební kultura. Zost. Frolec, V., Brno 1981. S. 157 – 187.
2.Horváth, Pavel: Zariadenie poddanských domácností a hospodárstiev na šaštínskom panstve v 1. polovici 19.storočia. In: Zborník SNM – etnografia 10, 1969, s. 171 – 188.
3.Horváth, Pavel: Historické pramene k dejinám ľudovej architektúry. In: Lidová stavební kultura. Zost.: Frolec, V., Brno 1981, s. 38 – 53.
4.Horváth, Pavel: Materiály k dejinám ľudovej architektúry v bývalej Bratislavskej župe na konci 18-storočia. In: Slovenský národopis 6, 1958, s. 499 – 500 et 9, 1961, s. 112 – 118.
5.Horváth, Stanislav: Vertikálne členenie ľudového domu na Slovensku. In: Lidová stavební kultura. Zost.: Frolec, V., Brno 1981, s. 92 – 123.
6.Húska, Miroslav, A.: Slovenskí pltníci. Bratislava 1972.
7.Jankovič , V.: Materiály k dejinám ľudovej architektúry na území bývalej Nitrianskej župy z r. 1778-1779. In: Slovenský národopis 15, 1967, s. 254 – 270.
8.Kabát, Štefan: Madunice. Madunice 1993.
9.Kalesný, František: Inventár domácnosti vajnorského roľníka. In: Zborník SNM – etnografia 21, 1980, s. 96 – 112.
10.Kol: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. II.zv. Bratislava 1995.
11.Kol.: Historický slovník slovenského jazyka. I. – IV. Bratislava 1990 – 1995.
12.Kol: Slovník slovenských nárečí. Bratislava 1994.
13.Marsina ,Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Bratislava 1987.
14.Mruškovič, Štefan. K niektorým problémom vývoja ľudového domu a bývania v oblasti záhorskej nížiny. In: Ľudové staviteľstvo a bývanie na Slovensku. Bratislava, 1963.
15.Mruškovič, Štefan: Stavebné tradície v ľudovej kultúre Záhoria vo vzťahu k susedným etnickým oblastiam. In: Zborník SNM – etnografia 16, 1975.
16. Rebro, Karol: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. Bratislava 1959.
17.Ripka, Ivor: Terminológia ľudového obydlia. In: Lidová stavební kultura. Zost.: Frolec, V., Brno 1981, s. 38 – 54.
18.Švecová, Soňa: Ohništia na juhozápadnom Slovensku. In: Zborník SNM – etnografia, 1968.
19.Togner, Milan: Historický nábytok. Bratislava 1982.






 
Zariadenie poddanských domácností Madunice a okolie
 Imobiliár.doc (128 kB) Imobiliár.doc (128 kB)

 

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Za obsah zodpovedá
webmaster

mh


webygroup

Navštívte našu fotogalériu

dnes je: 27.5.2017

meniny má: Iveta

HARMONOGRAM VÝVOZOV ODPADOV

Separovaný zber vriec - raz mesačne vo štvrtok =================== Odvoz komunálneho odpadu - každý nepárny utorok ===================

ZBERNÝ DVOR

je od 1. marca 2017 otvorený každý utorok od 13.00 h do 17.00 h a v sobotu od 9.00 h do 13.00 h; Bližšie v sekcii odpady, príloha k VZN č. 4/2015

Verejné osvetlenie

Poruchy verejného osvetlenia hláste u pána Petra Dolníka na tel. č. 0905 623 501

English version

4485105

Úvodná stránka