Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu vodorovná
Madunice

JÁN HOLLÝ - KŇAZ - BÁSNIK - PREKLADATEĽ

Obrázok V mnohých erudovaných literárnych dielach vystupuje Ján Hollý iba ako postava slovenskej literatúry. Ako postava slovenských dejín. My sa ho pokúsime predstaviť z rôznych stránok. Významnú úlohu v živote Jána Hollého zohrávala viera v Boha. On, predovšetkým katolícky kňaz, kládol do pozadia všetky svetské starosti, ktoré sú aj tak márnosť. No jednej starosti niekedy kládol porovnateľnú úlohu s vierou v Boha, s náboženstvom – poéziu, básnictvo – Veď každé náboženstvo je v podstate poézia. Tak Mojžiš zložil hrdinskú báseň, Kristus idylu plnú lásky. Ak taká báseň nájde ohlas v národe, tak si národ žiada mužov, ktorí by ju znova a znova spievali a vysvetľovali. Teda bol kňaz a básnik. Oba dary vedel dokonale využiť. Vedel slúžiť Bohu i blížnemu a vedel rečou ľudu vyzdvihnúť slovenskú literatúru. Viliam Turčány tvrdí, že básnik je viac ako kráľ. Lebo iba ten veľmož, ktorého básnik ospieva, stáva sa nesmrteľným. A my dodávame, iba básnik, ktorý svojimi plodmi vyzdvihne národ je ozajstným básnikom. A ozajstným kňazom je ten, kto žije so svojim stádom v bohatstve i v chudobe, v radostiach i v starostiach, v láske i neláske, v národe i bez národa. ČLOVEK A KŇAZ Slováci žijú. A budú žiť. V mnohých ťažkých chvíľach hrdo sa bili v prsia. V mnohých pre národ neblahých časoch hľadali oporu v minulosti. V bohatej slovenskej minulosti. V minulosti bohatej na skutky, na udalosti, no najmä na osobnosti. Osobnosti, ktoré dokázali žiť a tvoriť pre národ, a ktoré národu zanechali nesmrteľnú pamiatku, či už vo svojich dielach, činoch či postojoch. Slováci žijú a budú žiť... Tieto pre nás povzbudivé slová vznikli v Maduniciach. V malej dedine na Považí. Rukou madunického farára Jána Hollého. Ján Hollý sa narodil 24.marca 1785 v Borskom Svätom Mikuláši, z nezemanských rodičov. Narodil sa práve na Veľký piatok pred svitaním. Bola taká tuhá zima, že zamrznuté studne museli prebíjať. Dve školy gramatické v Skalici, poslednú tretiu a humanistické študoval už v Bratislave. Štúdiá filozofické a teológiu na generálnom seminári absolvoval bez prijatia akademických titulov v Trnave. V dňoch 19., 20. a 21. augusta 1808 bol vysvätený za kňaza biskupom Rauscherom. 14. októbra 1808 odchádza na svoje prvé kňazské pôsobisko do Pobedíma, odtiaľ za kaplána do Hlohovca, neskôr za farára do Maduníc. Na sklonku života po dramatickom a všeobecne známom osude madunickej farnosti, keď „celú dedinu oheň zachvátil“, sa uchýlil na Dobrú Vodu, kde 14. apríla 1849 zomiera. Madunice, dedina na Považí, v blízkosti miest Trnava a Piešťany. Tu Hollý dostal miesto so súhlasom grófa Jozefa Erdödyho, patróna madunického kostola. Investovaný bol 3. februára 1814 a 8. februára 1814, na madunické hody, bol inštalovaný za farára. Často sa v životopisoch Jána Hollého stretávame s rozličnými vysvetleniami absolvovania štúdií. Preto využívame najdôveryhodnejší zdroj, samotné rozprávanie Jána Hollého, zachytené v kanonickej vizitácii z roku 1825. Tiež sa stretávame s rozličnou interpretáciou dátumu kňazskej vysviacky a investovania do Maduníc. Ján Hollý udáva ako dátum vysviacky tri dni, a to 19., 20. a 21. augusta , čomu sa má rozumieť, že v prvý deň bol vysvätený za podjahňa, druhý deň za jahňa a tretí deň za kňaza. Ak je reč o vysviacke, musíme brať do úvahy až posledný deň vysviacky, čiže 21.augusta. Niektorí autori udávajú, že Ján Hollý bol vymenovaný za madunického farára 13. februára 1814. Pravda, i podľa dokladov, kde čítame rukopis Jána Hollého, bol investovaný 3. februára 1814. V Maduniciach si básnik a kňaz Ján Hollý našiel tiché a milé prostredie na tvorenie svojich veľkolepých diel, ale i drobných básní na oslavu človeka, jeho života v prítomnosti i minulosti a nevyčerpateľnej regeneračnej sily prírody. Tu vzýval múzu a oživoval slávne a hrdinské činy našich predkov a pretváral ich k povzbudeniu slovenského národa. V kanonickej vizitácii z roku 1788 je uvedený topografický opis obce. Madunice je obec od jedného konca do druhého dlhá asi 800 krokov, na rovine postavená, pozostávajúca z dvoch radov domov. Uprostred obce, niže kostola, je veľká stojaca voda, ale počas rozvodnenia Váhu preteká. Kostol je uprostred obce, vedľa krajinskej hradskej, čelom oproti jednému a svätyňou oproti druhému radu domov obrátený, vzdialený od fary asi na dvadsať krokov. (príloha č.1) počet obyvateľov je 790 duší. Ľudia sú všetci Slováci a katolíci. Farár len po slovensky káže, katechizuje a spovedá. To boli Madunice niekoľko rokov pred príchodom Jána Hollého. V mnohom sa nezmenili ani v časoch madunického barda. Stále tu žili vľúdni ľudia a stále mali problémy. Váh, pretekajúci obcou, stále ukazoval svoju silu. Takže takmer pravidelné jarné záplavy už dopĺňali kolorit obce (najväčšie povodne boli v týchto rokoch 1652, 1662, 1675, 1689, 1761, 1762, 1764, 1773, 1775, 1781, 1783, 1797, 1813) . I nový madunický kňaz po príchode na nove pastoračné pôsobenie videl dedinu v žalostnom položení. V lete 1813 takmer celú dedinu „zhltli“ rozbujnené vody Váhu. Hladina Váhu za zvýšila viac ako o štrnásť metrov a toto zvýšenie trvalo tri dni. Voda sa valila hukotom, brala domy i dobytkom, takže ľuďom zostali iba holé životy. Jedna povodeň míňa druhú. Ján Hollý neúčinkoval v Maduniciach ani rok, keď 28. a 29. marca 1815 voda znova zaplavila obec po prvýkrát a 26. až 28. augusta 1815 sa Váh vylial znova. Sám Hollý si na túto katastrofu spomenul neskôr v básni Na památku strašlivej povodne Váhu Váh tak ohromným a natoľko zmohlým nestačil vodstvám, presahlými ven sa brehmi rútící a nízké údoly zavrel. Žehnaný tenkrát na polách všech úrod dostatek pobral, dopadlú na pastvách lichvu uchvátil, ba ludí nemálo vlnmi zatápal. Premnohé zrúca v dedinách a mestách bydla, poladnejším zrobenú unášal zem rolám, spustlost a divú navókol krózu nechával. Ďalšou hrozbou, najmä pre slamené strechy domov, bol oheň. Madunice niekoľkokrát vyhoreli. A nakoniec oheň vyhnal Jána Hollého z Maduníc. Oheň spravil z Hollého holého. Ale príroda má nevyčerpateľnú regeneračnú silu. Silu, ktorá jej dáva moc ožiť vždy po každej pohrome. Ožiť, zotaviť sa a skvieť. Tak i Madunice a okolie Maduníc po každej povodni ožilo novou nádherou. A že bolo nádherné i pre Jána Hollého, podáva jeho najlepší životopisec a priateľ Jozef Petrovič: „Čo ho tu v Maduniciach natoľko spokojného činí, že k privedeniu nijako nie je, aby skromnosť svojej fary s majetnosťou iných zamenil, je krásne položenie madunického poľa, aké na rovine môže byť najkrajšie, tiež preutešený, ale na štvrť hodiny od dediny vzdialený hájik, volaný Mlieč. Do hájika tohto on letného času po vybavených službách božích každodenne chodieva, pod dubom, ktorý nad iné stromy i vekom i vrcholom vyniká, sedáva a zbavený starostí, ktoré vychádzajú alebo z bohatstva alebo z inej pozemskosti srdce trudlivo hnetie, medzi rozkošným vtáctva šveholením a zdravého povetria ľúbezným povievaním svoje povestné básne skladá.“ Z tohto prostredia, z tejto krásy pochádzajú kvety Jána Hollého, ktoré Jozef Miloslav Hurban charakterizoval takto: „Básne Jána Hollého sú krásne kvety slovenské, ony sú zo zeme slovenskej vzaté, rosou génia slovenského napojené, žiaľom aj potešením čisto slovenským vykrášlené, túžbami a nádejami, prosbami aj hrozbami života slovenského naplnené. Žiaden z básnikov slovenských nebol podobný svojmu národu tak ako Hollý.“ Rokom 1718 sa začína nový vek slovenského života. Vtedy zaznamenávame jednu z prvých kníh slovenského písomníctva. Paulínsky mních Alexander Macsay vydáva svoje kázne po slovensky pod názvom Panes Primitiarum Aneb Chleby Prvotjn (Trnava 1718). V latinskom predhovore odôvodňuje, prečo vydáva túto knihu „vo vlastnej slovenskej reči“ – ide o slovakizovanú češtinu. Chce ňou nielen odstrániť nedostatok slovenskej kázňovej tvorby, ale zrozumiteľným a jednoduchým jazykom chce poslúžiť vlasti, národu a ľudu. Toto dielo venované Adamovi Kollonicsovi je zábleskom slovenskej literatúry. Bol to síce iba nepatrný krok, ktorý ešte niekoľko desaťročí čakal na ohlas. No dočkal sa. V roku 1787 vlasteneckí filológovia na Bratislavskom hrade vydávajú Dizertáciu o slovenských písmenách ako kolektívne dielo Spoločnosti na pestovanie slovenského jazyka. Dušou i hnacou silou tohto spolku bol mladý Anton Bernolák (1762 – 1813). Skutočnosť, že dvadsaťpäťročný Bernolák vystúpil na verejnosť s dielom, ktoré znamenalo kvalitatívny krok nielen v dejinách slovenskej filológie, ale vytvorilo predpoklady pre ďalší rozvoj slovenskej literatúry a kultúry, svedčí, že Slováci oživujú záujem o reč, o vlasť, o svoju budúcnosť. Anton Bernolák teda robí rozhodný krok. Má pred sebou jasný plán zamýšľanej práce. Chce dať slovenskej literatúre a kultúre pevný jazykový základ. Vychádzal zo zásady, že nová spisovná reč sa musí opierať o jazyk ľudu, že sa má obohacovať výrazmi ľudového bohatstva. Hoci pochádzal z Oravy (Slanica na Orave), predsa sa rozhodol pre kultúrnu západoslovenčinu. Odporúčal ju dlhoročný úzus katolíckych vzdelancov, a pretože bola bližšia k češtine, jej zavedenie ako spisovnej reči znamenalo zmenu menej radikálnu, teda prijateľnejšiu. Najskôr sa Anton Bernolák rozhodol preskúmať vtedajší stav a schopnosť slovenčiny plniť funkciu spisovného jazyka a súčasne formulovať kodifikačné pravidla v jej hovorenej i písanej podobe. Začal kritikou dovtedajšieho stavu používania slovenčiny a poznatky zhrnul v diele Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (1787). K nemu pripojil normatívny spis Orthographia (1787), v ktorom sa kodifikuje výber grafém a ich používanie, výslovnosť, písanie veľkých písmen a interpunkcia. Gramatiku kodifikovanej slovenčiny opísal v knihe Grammatica Slavica (1790) a tvorenie slov v spise Etymologia vocum slavicarum (1791). Štylisticky bola bernolákovčina primerane diferencovaná. Pomerne dobre je vypracovaný štýl populárno-vedecký – Juraj Fándly, rečnícky – kázne a literárno-umelecký – Ján Hollý. Geneticky bernolákovčina nadväzuje na kultúrnu západoslovenčinu trnavského typu. Jej stavba bola inovovaná stredoslovenskými prvkami. Šíriteľmi bernolákovčiny sa stalo Towarišstwo litterného umeňá, no zakrátko zaniklo. Bernolákovčina ustúpila z verejného života až po dohode v roku 1851. Pre Hollého výnimočný básnický talent ho nazývame slovenským Homérom. Poetickou krásou, harmonickými myšlienkami, prepracovanými historickými obrazmi, ako aj poukazovaním na prostý život ľudu v lone prírody, na problémy, ktoré súvisia so životom, Ján Hollý zapaľoval srdcia čitateľov, podnecoval Slovákov k slovenskosti. On bol kňazom, radcom i súputníkom chudoby. Bol „otcom“ Slovákom. Tým Slovákom, ktorí chceli žiť, pracovať, tvoriť i mrieť za národ, za slobodu, za jazyk, za Slovensko. Preto ho právom nazývame „ovplyvňovateľom generácií“. Ján Hollý zasvätil svoj život Bohu, Cirkvi a národu. Kanonická vizitácia z roku 1815, vlastnoručne podpísaná Jánom Hollým, naše slová potvrdzuje : „...Omšu svätú každý deň slúži, v dni nedeľné a sviatočné bez výnimky. Podobne v spomenuté dni, ako v zime, tak v lete presne o pol desiatej hodine prednáša kázne pre ľud a služby Božie obyčajne nie celé dve hodiny trvajú. Vyučovanie máva popoludní od Sviatku Všetkých Svätých až po Vianoce, cez advent a v dobe štyridsaťdenného pôstu každodenne po rannej svätej omši. Farár je svojim farníkom na povznesenie a každým skutkom a činom dáva im dobrý príklad. Farár nepozná prekážku v spravovaní zverených duší. Omšovou a obradovou knihou predpísané ceremónie, tak aj ostatné cirkevné obrady dobre pozná a koná. Svojim predstaveným dosiaľ vždy bol poslušný. Kňazský odev a tonzúru vždy nosil.“ A nachádzame ďalšie pramene, ktoré naše slová, že Ján Hollý zasvätil svoj život Bohu, Cirkvi a národu, potvrdzujú. Jozef Ambruš pri výskume Hollého pozostalosti v archíve Ostrihomského vikariátu v Trnave nachádza tzv. Informationes de clero. Sú to informácie o Jánovi Hollom ako kňazovi. Tieto informácie sú z rokov 1836, 1837, 1838 a 1847/48. Originál je latinský, Ambruš podáva slovenský preklad: - „ až do 1.júla 1843 bol farárom v Maduniciach, keď sa vzdal tohto úradu, prešiel na penziu.“ - „ Preložil Vergíliovu Eneidu a tiež niektoré grécke básne do slovenčiny a vydal ich tlačou. Ale i teraz sa celým úsilím oddáva básnictvu a literatúre slovenskej.“ - „ Je úplne ponorený do štúdia slovenskej literatúry, v ktorej vyniká. Inými prácami sa nezapodieva, uspokojuje sa s málom.“ - je skromnej povahy a dobrých mravov. Pestovanie čnosti nezanedbáva. Je horlivý v povinnostiach. Kazateľský prednes má dobrý. Kňazské rúcho nosí vždy.“ - „ Je dobrý kazateľ a katechéta. Skromný, vzorných mravov. Nadmieru samotársky oddáva sa spisovaniu.“ - „ Literárnym záujmom je natoľko oddaný, že sa menej stará o svoju domácnosť a nezriedka zápasí s nedostatkom.“ V pohnutých tridsiatych rokoch minulého storočia za vlády Jozefa II. (1741 – 1790) rozvoj slovenskej národnosti vstupuje do novej fázy. Hlavnú úlohu zohráva osvietenské myslenie, jeho nové idey, myšlienky a názory. V praxi sa to odrazilo v mnohých reformách. Vynucovala si ich najmä stabilizácia hospodárskeho života habsburskej ríše. Feudálne pomery v „žalári národov“ s veľmi rozdielnym historickým vývinom, ale i stupňom ekonomického, politického a kultúrneho rozvoja sú čoraz väčšou prekážkou hospodárskeho napredovania celej ríše. Táto osvietenská reformná činnosť v širokom meradle narušila ustálené feudálne poriadky, výlučné panstvo feudálnych tried a ich inštitúcií, od šľachty až po cirkev. Na druhej strane umožnila spoločenskú emancipáciu neprivilegovaných tried a vrstiev feudálnej spoločnosti. Poddaný ľud bol zbavený pút nevoľníctva a mohol sa do života zapájať ako slobodná pracovná sila. Najmä tieto okolnosti podnietili rozvoj a formovanie spoločenskej emancipácie. A v tomto období vystupuje Hollého poézia preniknutá kresťanským chápaním života a národným sebavedomým. Je ako svieca, ktorá rozjasní noc. Je ako balzam na ubolenú slovenskú dušu. Áno, Ján Hollý vo svojich nesmrteľných dielach povyšuje bernolákovčinu na kultúrny jazyk. Dokonca, vystupuje i ako bojovník za slovenčinu:„ ... František Palacký, sin reformátského kazatela, kterí pred ňekterím rokem v Prešporku do školi choďil, včil bibliotekár a estetiku českú písal, dal vytlačit do časopisu Muzeumského v Praze vichádzajícého že Slovane, kdiž o vznešeních věcech píší, že po česku musejí psáťi. Nech si píšu luteráňi, jako chcú, naších Slovákov predca do blúdu ňeuvedú a Čechov neučiňá.“ Vo svojich začiatkoch pod vplyvom štúdií skladal latinské príležitostné piesne a až v roku 1828 v slovenskom preklade dokázala vyniknúť Vergíliova Eneida.(príloha č. 2) Jeho preklad vzbudil pozornosť nielen slovenských, ale i zahraničných vzdelancov. O čo sa teda Alexander Macsay, Jozef Bajza, Juraj Fándly, Martin Hamuljak a iní domáhali – o povýšenie reči ľudu na reč literárnu – to dokázal Ján Hollý svojimi činmi – svojimi nesmrteľnými dielami. BÁSNIK A PREKLADATEĽ Hollého preklady prezrádzajú bohatú znalosť antickej literatúry, ale i jazykovú vzdelanosť. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1825 Ján Hollý ovláda tieto reči: „ slovenskú, maďarskú a nemeckú, potom ruskú, poľskú a srbskú ovláda stredne; ilýrsku, chorvátsku a slovinskú menej. Slúži však len rečou slovenskou.“ Ale len poznať reč nestačí. Predpokladom musí byť i schopnosť tlmočiť krásu a vznešenosť antickej poézie v jazyku umelecky málo kultivovanom. A tu Hollému chýba učiteľ, radca, či partner. Sám si je učiteľom, radcom i partnerom. V roku 1812 Ján Hollý v liste Jurajovi Palkovičovi píše: „ Mal som úmysel preloženú moju Eneidu ukrytú zachovať. Na otázku, ako ďaleko som v prekladaní prišiel, odpovedám, celú (Eneidu) som preložil za jeden rok. Začal som totiž 15. novembra 1810 a prvé dva spevy som cez zimu v izbe preložil, tretí už vonku, ale iba do Veľkej noci, lebo povinnosti neumožnili. Ostatných deväť pod jasenom, sediac na rozkošných a utešených lúčinách dookola. Skončil som moju prácu 23. októbra 1811.“ (príloha č. 2 – ukážka prekladu Eneidy a Hollého listy v Týdenníku z roku 1813) Ďalej sledujeme istú odmlku – Eneida sa v listoch nespomína. Až 6. októbra 1824 v liste Jurajovi Palkovičovi Hollý píše: „ ... Eva od pána veľkomožného list mi prinésla, ked sem já pred tím pred štirmi dňí Virgiliovu Eneidu jedenástí ráz popravovanú dokonal. Hotová tehdi a na čisto spísaná je, mohla bi sa tlačit, kebi bolo jako. Višla by na dvadcat hárkov a tak bi bolo treba 640 zlatích... Maľi by naši Slováci z gracie pána veľkomožného Virgiliovu Eneidu ve veršoch mírových, čo aňi Češi aňi Poláci aňi Rusi aňi žádní iní Slováci ešče nemajú; ano žádní europejskí národ (krem Slovákov a Uhrov) úlňe grécku a laťinskú míru ve veršoch, jako to preukázané je, mat nemóže. Že je dobre preložená, verše dobre vylipované a hladké, za to stojím. Aj Čechom sa bude lúbit, a všeckím Šafáríkom a slovenčini našej tupitelom, že je sprostá, hlúpa a tak dál k zahanbeňú slúžit.“ Ján Hollý vo svojej prekladateľskej činnosti do roku 1826 nemal podporu v ani v Bernolákovom slovníku (Príloha č. 23) – Slowár slovenskí česko-latinsko-nemecko-uherskí (Budín 1825 – 1827 – v šiestich zväzkoch na 5 302 stranách), ktorý do tlače pripravil Juraj Palkovič pod záštitou Jeho eminencie kardinála Alexandra Rudnaya, hlavného predstaviteľa cirkevnej hierarchie v Uhorsku – uhorského prímasa. Prvé dva zväzky slovníka získal približne do septembra 1826: „ Ze Slovára nebohého Bernoláka že uš pátí díl davno višel, ja však s ňeho posavád nemám len dva prvné ďíli: to je za bída, a ňi nevím, dostanem-li vac ti tri ostatne. Asnad uš aj to Repertorium pána velkomožného višlo. A ďalšie tri zväzky spolu s latinským indexom až v januári 1828: „Teprv minulého mesiaca dostal som ostatné tri diely a Repertorium toho znamenitého Bernolákovho Slovára slovenského. Hneď som teda preloženú Vergíliovu Eneidu pochytil a s pomocou týchto s najväčšou pilnosťou ju ponaprávať sa usiloval ako v dobropísomnosti, tak aj vo vyznamenávaní slov, a už som i ku koncu prišiel.“ Vnútorné napätie a nedočkavosť, s akou Ján Hollý prijímal Bernolákov Slovár, ako podľa neho už po pätnásty raz upravoval preklad Eneidy, nenachádzajú porovnateľnosť v slovenskej literatúre a jej osobnostiach. Hollý plný nadšenia nad krásou a bohatstvom rodnej reči, nad jej tajomnosťou i silou, sa nemohol dočkať ani vytlačenia prekladu Eneidy. Ján Hollý už má i Palkovičov prísľub o vytlačení Eneidy. No Hollý vo svojej spravodlivosti (a v nevedomosti) zaútočil na korektora Bernolákovho Slovára, netušiac, že korektorom bol sám Palkovič. „Kdokoľvek Bernolákov Slovár corrigoval, mnoho, veľmi mnoho prehrešil, že toľké tlačiarenské chyby neodstránil. Niektoré slová sú tak spotvorené, že človek nevie ani dovtípiť, ako by ich mal čítať a prekladať. Tak pre samú correcturu ten obrovský, znamenitý a dokonalý Slovár trpieť musí. Nemôžme pochybovať o Palkovičovej veľkorysosti. No isto i táto kritika spôsobil oddiaľovanie vytlačenia prekladu Eneidy. Hollého však neskôr musel niekto informovať, že korektorom Slovára je Juraj Palkovič. Básnik, možno, vedomí si svojich pre Palkoviča tvrdých slov, no objektívnych, v žalospeve Na smrť Jura Palkoviča svoje predchádzajúce myšlienky „corriguje“: „Najmnožšú z veľkím podstúpil prácu Slovárem, než ho ponaprevení úplňe k ťisku vidal.“ Ján Hollý je dychtivý po svojich plodoch. I cez túto nemilú kritiku, chce, žiada a prosí, aby Eneida vyšla. Eneida je preložená k spokojnosti. (Príloha č. 4 – titulný list prekladu Eneidy) Veď akoby aj nie. Ján Hollý preklad korigoval celkovo pätnásťkrát. Čo to dokazuje? Je to signál obáv, či s námahou vytvárané dielo získa primeranú umeleckú úroveň? Alebo je to iba malichernosť prekladateľa? Hollého estetický perfekcionizmus mu jednoducho nedovolí „dodať na trh“ nedokonalé dielo. Isto mal na pamäti i Horatiov výrok z Listu Pisanom o slove, ktoré stačí raz vypustiť, aby odletelo do sveta a nevrátilo sa. I v liste Jurovi Palkovičovi sa zdôveruje: „...lebo ako nikto nie je naraz dobrý muzikant, musí napred dlho škrípať na husle, musí mnoho fidlikať, prsty dobre obracať, až potom po čase mu to ide: tak aj veršovník, akéhokoľvek ducha, vtip a myšlienky by mal, ak by sa necvičil v remesľovaní veršov, čo tiež potrebuje svoj čas, zaraz dobre nebude môcť spievať.“ Ján Hollý chce dokonalým prekladom pozdvihnúť slovenskú literatúru na úroveň iných, vysoko rozvinutých európskych literatúr. Nehovorí to azda veľa o Jánovi Hollom ako človeku ?... Po dokonalom preklade nastáva nový problém. Ako rozšíriť dielo medzi čitateľov. Hollý uvedomujúc si vysoké výdavky na tlač knihy, ale spomínajúc i svoju chudobu, žiada Juraja Palkoviča, aby tieto výdavky uhradil on, alebo našiel nejakého mecenáša: „ Asnad bi aľe pán velkomožní tak dobroťiví a laskaví ráčili bit, že bi na ňu ten nákladek milosťive vinaložili a tak čo bol u Rimanov Mecenáš, to bi pán veľkomožní boľi u Slovákov... Já bich zase toľko svatích omší za pána velkomožného, anebo za koho bi pán velkomožní chceľi odslúžil.“ – Hollý dokonca ponúka i cenné dielo zo svojej knižnice, ako protislužbu – „ Dal bich k tomu aj tu bibľiu, roku 1488 prvnú medzi všeckími, jako sa o ňéj v téj bibliotéce českích biblií vipisuje a jak p. Dovrovskí pred polskú a staroslovenskú, vitlačenú.“ 24. októbra 1827 Ján Hollý píše Jurovi Palkovičovi: „Bol tu u mňa pred ňekteím ďnem Ondrej Kucharský, polskí mudrc na visokých školách varšavskích, od Polákov poslaní, abi slovenské reči spitoval. Lužice a Čechi uš všecki za dva roki preputoval; všil choďí po Slovákoch a jejích reč skúmá a s polščinu zrovnává. Medzi iním domáhal sa téš na tú preloženú Virgiliovu Eneidu. Pítal sa, je-ľi hotova? Je. A prečo sa ňetlačí? Preto, keď ňeňí jako, a až pán veľkomožní sa nad ňú ňezmilujú, že zostaňe tak. Krútil hlavú a doložil, že bi on sám 100 exemplárov s ňéj potom vzal, keď do Trnavi pre slovenské knihi pošle.“ Ján Hollý žil v Maduniciach, nie ako opustený a zabudnutý, akoby sa mohlo zdať. Ale uberali sa sem mysle i kroky všetkých, ktorí vyznávali obdiv k slovenskej literatúre. Jednou z takýchto osobností bol aj Andrzej Kucharski, profesor varšavského gymnázia, ktorý ho navštívil v októbri 1827. Svoju návštevu u Jána Hollého opisuje v liste Zo slovanského Uhorska: „Z Trnavy som sa vybral do dediny Madunice a tu som navštívil vzácneho slovenského básnika kňaza Hollého. Nesmierne som sa zaradoval, keď som zazrel v jeho rukách preklad celej Vergíliovej Eneidy, ba čo viac, prvých šesť spevov pôvodnej epopeje s názvom Svatopluk. Tu som našiel najlepšiu príležitosť hovoriť po slovensky a o slovenských veciach.“ Aj A. Kucharski túži po Hollého preklade Eneidy. Hollý mu isto vysvetľuje neľahkú cestu prekladu na knižný svet. A Kucharski pokračujúc vo svojich cestách po Uhorsku navštívil Ostrihom, sídlo kanonika Palkoviča. V rozhovore s Palkovičom o vytlačení Eneidy, zisťuje, ako je to s tlačou prekladu Eneidy. Neskôr – 16. februára 1828 - informuje Hollého o problémoch, ktoré vznikli a ponúka mu riešenie, aby Eneidu vytlačil Ján Krstiteľ Jelínek v Trnave na predplatenie, čiže prenumeráciu. „Pre Boha Vás prosím, aby ste na vytlačenie Vašej Eneidy dovolili. Toto nielen ja, ale všetci Slovania, ktorí poznali Vaše básne, žiadajú po Vás.“ Hollý po obdržaní tohto zrnka nádeje píše Jurovi Palkovičovi, že sa dozvedel, že útraty za vytlačenie Eneidy uhradí, začo mu čo najponíženejšie vzdáva vďaku. Tiež si pýta dovolenie, aby Eneida mohla byť vytlačená v Trnave. Táto prosba má jednu veľmi dôležitú zámienku. Totiž, ako sám Hollý píše, Jelínek „ale poňeváč moje písmo, bár jak špatno písané, prečítať ví, a čo bi predca prečítať dokonáľe nemohel, to bi si na osobitní papír naznačil a ja mu ľen to potom napravil.“ Dňa 2. júla 1828 Hollý nevýslovne ďakuje Palkovičovi za poskytnutie 500 zlatých na vytlačenie Eneidy. Píše, že peniaze obdržal 8. júna 1828, a hneď rukopis i peniaze Jelínkovi odovzdal. Nenachádza slov na vyjadrenie vďaky: „ Včil teda za to tak veľké dobroďení ruki božkávám a najpoňížeňejšie poďekovaní vzdávam i jako ľen najvác budem sa moct z mojéj stránky odlúžiť, všemozním spósobem až do smrťi usilovať sa budem odslúžiť; vatšého zaisťe ňemal sem dobroďinca na sveťe, aňi mať nebudem.“ Všetky prekážky a pletky sa dajú prekonať, ak má výsledok byť na povzbudenie človeku, ľudu či národu. Ak sa Ján Hollý rozhodol slúžiť svojmu národu cez poéziu, nemohol nevyužiť krásu a bohatstvo rodnej reči. Nemohla ho zastaviť, ani taká prekážka, akou bola jeho, žiaľbohu nielen jeho, finančná situácia. Ale Hollý sa nevzdáva. Bojuje. Bojuje, aby dielo, ktoré oslavuje základy rímskeho národa a budúcej ríše mohlo znieť v časomernej bernolákovčine. A bojuje a prosí. Prosí a žiada, aby dielo nezostalo zatvorené v zásuvkách. Aby uzrelo svetlo sveta, a mohlo dokázať, že slovenčina má osudové predurčenie stať sa nasledovníčkou dávnych jazykov. Hollý vedomý si tejto osudovosti chce realizovať v tomto mladom ohybnom jazyku všetky žánre antiky. Modlí sa a prosí. Modlí sa, prosí, žiada a dúfa. A hľa, prichádza tá vytúžená chvíľa, ten spásonosný čas pre slovenskú literatúru. V Trnave v roku 1828 nákladom istého milovníka slovenskej literatúry vychádza dlho očakávaná Vergíliova Eneida v preklade Jána Hollého. Tento preklad je pre nás, Slovákov dôležitým bodom vo vývine našej literatúry. Je to samostatný a do veľkej miery vydarený pokus o pretlmočenie vyspelého jazyka a kvalitného latinského diela do menej vyspelej, mladej slovenčiny. Nemenej významné je i to, že Hollý vtesnal slovenčinu do prísneho rámca epického hexametra, a teda, že sa musel vyrovnať aj prozodickými vlastnosťami. OHLASY NA HOLLÉHO PREKLAD ENEIDY Letopis Matice srbskej 1829 Slovenský básnik Ján Hollý, farár v Maduniciach v Nitrianskej stolici, ktorý ako sme to vo svojom spise pripomenuli vydal ešte v roku 1824 v Trnave súbor slovenských básní, ktoré zväčša preložil z Vergília, Theokrita, Homéra, Ovidia, Tyrtaia a Horatia, a okrem toho pripojil prozódiu čiže náuku o vonkajšom ústroji básní, vydáva teraz celého Vergília v slovenskom nárečí. Prezreli sme prvých deväť vytlačených hárkov a nevieme si nadostač vynachváliť, aký je to verný a dokonalý preklad a najmä aká umelecká je jeho metrika. Josef Kamarýt – List Vinařickému 1830 A k Eneide – ako počúvam – prosím Vás pre všetko vznešené, prosím v mene všetkých Čechov, aby ste netratili chuť pre tú slovenskú, pretože Vami podaný preklad je ďaleko lepší, a predsa len český, a okrem toho, čo je v nej vydareného, do istej miery uľahčí Vás preklad. Aj takúto tŕnistú cestu osudu museli prejsť diela našich nateraz nesmrteľných autorov. V tomto príspevku sme chceli podať obraz o strastiplnom putovaní prekladového rukopisu od autora, ku korektorovi, k sponzorovi, aby po niekoľkoročných útrapách mohla obohatiť slovenskú literatúru. Tento príspevok si kládol za cieľ, povedané slovami Vladimíra Mináča , láskyplne, ale neodvolateľne zniesť Jána Hollého z poetických nebies na pevnú pôdu rodnej zeme. Použitá literatúra: 1. Ambruš, Ján: Korešpondencia Jána Hollého. Martin 1967. 2. Ambruš, Ján: Ján Hollý očami svojich súčasníkov. Bratislava 1964, s. 404. 3. Ambruš, Jozef: Testament Jána Hollého. In Duchovný pastier. 4, 1959. 4. Hollý, Ján: Dielo I. Bratislava 1999, s. 505. 5. Kabát, Štefan: Madunice. Madunice 1993, s. 125. 6. Kolbuszewski, Jacek: Poézia pravdy a pravda poézie. Bratislava 1978, s. 191. 7. Maťovčík, Augustín: Pevec vekov dávnych. Martin 1984, s. 196. 8. Mišianik, Ján: Dejiny staršej slovenskej literatúry. Bratislava 1958. 9. Pauliny, Eugen. Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava 1982. 10. Slaničan: Rozpomienka na Jána Hollého. Trnava 1885, s. 39. 11. Szombath, Jozef: Poznámky k bibliografii. In Kultúra 6, 1931. 12. Turčány, Viliam: Na krásnu záhradu Hollého Jána. Bratislava 1972, s. 209. 13. Vavrovič, Jozef: Svetlá minulosti. Trnava 1994, s. 237. 14. Vyvíjalová, Mária: Mladý Ján Hollý. Bratislava 1975, s. 283. 15. Vyvíjalová, Mária: Alexander Rudnay a slovenské národné hnutie. In Historický časopis 16/68


 

 

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Za obsah zodpovedá
webmaster

mh


webygroup

Navštívte našu fotogalériu

dnes je: 25.6.2017

meniny má: Olívia, Tadeáš

HARMONOGRAM VÝVOZOV ODPADOV

Separovaný zber vriec - raz mesačne vo štvrtok =================== Odvoz komunálneho odpadu - každý nepárny utorok ===================

ZBERNÝ DVOR

je od 1. marca 2017 otvorený každý utorok od 13.00 h do 17.00 h a v sobotu od 9.00 h do 13.00 h; Bližšie v sekcii odpady, príloha k VZN č. 4/2015

Verejné osvetlenie

Poruchy verejného osvetlenia hláste u pána Petra Dolníka na tel. č. 0905 623 501

English version

4708487

Úvodná stránka